„Spacák máš? A repelent?“ – Týmito slovami začala naša výprava do Zemianskej Dediny. Pochádza odtiaľ náš pán farár, ktorý nás pozval na chatu. Napriek varovaniam, že na chate nebude žiadna wifi, pitná voda len z potoka, namiesto splachovacieho záchoda iba drevená latrína, sme v hojnom počte vycestovali z Rabče do neďalekého Tvrdošína.
Po príchode na chatu sme začali variť guláš. Šikovné ruky našich dievčat lusknutím prsta nakrájali všetky potrebné ingrediencie. Samozrejme, ani chlapci nelenili. Narúbali drevo a prichystali ohnisko. Kým sa varil guláš, zahrali sme sa spoločenské hry, trochu sa ponaťahovali pri volejbale a pozhovárali sa.
Večerný program bol pre nás tak trochu šokujúci. Po tom, ako sme sa nasýtili výborným gulášikom, padol návrh na turistiku. Nebola to turistika v pravom zmysle slova: išlo o stúpanie do kopca k blízkej útulni. Strmo, blatisto, trávnato – aj takto sa dá opísať cesta hore. Pochvalu si zaslúžia najmä tí, ktorí túto cestu-necestu zvládli aj so šľapkami na nohách 🙂
Po západe slnka, keď sa tma vkradla do lesa, nás hra na nočné schovávačky vtiahla späť do detských čias. Hrôzu naháňajúce tiene lesa udržovali hladinu adrenalínu vysoko, občas bolo počuť pišťanie.
Tento malý únik od reality všedného dňa nám dodal novej sily do ďalších dní a verím, že aj vzájomné vzťahy sa posilnili a utužili.
Ďakujeme.
TEXT: Mária Nováková, FOTO: Alžbeta Gužíková
